Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Sukeban Deka (Delikventka – Policajné očko)

30. 3. 2011

Obrázok Zdá sa vám, že v Japonsku majú nízku kriminalitu? Ohoho! To vôbec nie je pravda! Aj tu pod tenkou škrupinkou zdanlivej harmónie a všeobecného poriadku môže tlieť temný úmysel a hlboko zakorenené zlo...

            Pozrite sa napríklad tamto, do okna riaditeľskej kancelárie. Dvaja starci - funkcionári akadémie skorumpovanej tak dokonale, že pri pohľade na nich by sa aj dekanát Trenčianskej univerzity striasol hnusom – sa za jeho sklom spokojne uškŕňajú popod fúzy a uznanlivo sa potľapkávajú po pleciach. Študentka, ktorá prišla na stopu ich nepoctivých praktík, včera za záhadných okolností spadla zo strechy štvorposchodovej budovy a pri dopade na zem sa zabila. Aká náhodička... Teraz môžu spokojne pokračovať v protežovaní a neférovom zvýhodňovaní žiakov, ktorým plné peňaženky bez námahy kúpili aj rozum.

            Alebo nakuknite sem, za dvere študijného oddelenia. Zvrátená správkyňa školskej budovy a jej milenec sa nad kufríkom plným bankoviek zadúšajú smiechom tak silne, až ich bolia bruchá. Veď prečo by aj nie – lúpež v banke, ktorej sa spoločne dopustili, sa im podarilo úspešne zvaliť na miestnu mladistvú delikventku. Kým tá teraz sedí v base a bezmocne lomcuje mrežami, oni si bezstarostne užívajú nakradnuté bohatstvo.

            A ak toho nemáte ešte dosť, vrhnite jeden pohľad i do učebne chémie. Zákerný pedagóg v bielom plášti poškvrnenom sírou a fosforom tu kalkulujúcimi úzkymi očami pozorne sleduje ručičky náramkových hodiniek. Hysterický chlapec, ktorého vydieraním a zastrašovaním dohnal do stavu polovičného šialenstva, by mal každú chvíľu vyhodiť do povetria zborovňu a sídlo direktora svojou podomácky vyrobenou náložou...

            Tak to vidíte aj sami. Zločinecké orgie bujnejú nielen v podbruší japonskej spoločnosti, ale zahryzli sa aj do samotného srdca krajiny - do konzervatívneho, všeobecne obdivovaného japonského školstva.

            Zákerné čierne dušičky, ktoré majú prsty vo všetkých týchto škaredých činoch, sa samozrejme nazdávajú, že teraz už môžu plnými hrsťami míňať nezaslúžený zisk, lebo osud im do vienka vložil absolútnu beztrestnosť...

            No vtedy to príde – kdesi za dverami sa odrazu rozoznie záhadný zvuk.

            Podivné rytmické hvízdanie zuniace kovom a podobné vtáčiemu štebotu, ozývajúce sa v pravidelných, čoraz agresívnejších intervaloch.

            Čo to len môže byť? Hriešnici učičíkaní blahom zostražitejú a vymieňajú si začudované pohľady, z ich tvárí pomaly schádzajú povznesené úsmevy. Ako sa hluk približuje, prestanú sa ležérne rozvaľovať na sedačkách a vzpriamia sa, napäto očakávajúc, čo sa bude diať.

A dočkajú sa veľmi rýchlo – dvere sa znenazdajky s treskotom rozletia.

Na prahu zastane zlovestná a tichá postava.

            Neznáma dievčina. Osôbka napohľad celkom pekná - má pravidelné črty tváre, čistú svetlú pleť, pôvabne rysované obočie a mimoriadne husté, skoro až austronézsky bujné vlasy, ktoré si zviazala do elegantného konského chvosta. Zdanlivo ide o drobné, rozkošné, neškodné stvorenie.... bystrejší pozorovateľ by si však túto bytosť premeral s hlbokým znepokojením.

            Nevyzerá to dievča ako Kálí, bohyňa ničiteľka? Je od hlavy po päty čierna sťa noc, oblečená v temnej školskej uniforme námorníckeho strihu a svojou pozoruhodne dlhou sukňou na seba prezrádza, že patrí ku gangu mladistvých výtržničiek. Pod krkom jej ako dlhé jazyky zlopovestného indického božstva vlajú cípy ohnivo sfarbenej „pionierskej“ šatky, frajersky skasané podkolienky nosí tiež plamenne červené, akoby sa v nich brodila v krvi. Výhražne sa díva na prítomných veľkými, nápadne okrúhlymi, skrz-naskrz nejaponskými očami, obrúbenými štetôčkou tmavých mihalníc ako hrozivou tieňovou linkou. A v pozdvihnutej ľavej dlani, na ktorej má navlečenú čiernu koženú rukavicu, v číhavom strehu zviera medzi prstami zradnú okrúhlu vecičku ozdobenú emblémom troch sústredných kruhov – detské jojo.

            Varovné vlny upozorňujúce na nebezpečenstvo, ktoré sa šíria po miestnosti od jej tela vystretého vo vyzývavej póze, sú takmer citeľné, ale naši zločinci si napriek tomu v prvej chvíli uľahčene vydýchnu – ach, veď je to len akási bezvýznamná mladá otrava!

            „Čo tu robíš? Vypadni! Do tejto miestnosti je študentom vstup zakázaný!“ Osopia sa arogantne na tú drzú voš a rozvalia sa v kresle s obnoveným pocitom nadradenosti a istoty.

            Mladá Nemesis však ani po tejto výzve necúva von s úctivými úklonmi. Namiesto toho uprie na previnilcov tvrdý pohľad divých, obsidiánových zreníc, pevne stisne plné pery a zľahka sa rozoženie svojou smiešnou malou zbraňou....

            Tresk! Jeden zo zločincov zdesene vyskočí z miesta, keď ho takmer privalil padajúci luster, jeho komplic sa s tupým ohromením díva na trosky telefónu, po ktorom práve siahal v snahe privolať si zdola vrátnika. Svištiace kovové jojo blýskajúce sa v ovzduší ako guľový blesk im vzápätí odmrští do tvárí ešte aj porcelánovú vázu plnú kvetov. Dokrčené lupene a polámané stonky sa rozletia po okolitých stenách v prívaloch špinavej vody, po koberci ako krupobitie zabubnujú ostré úlomky drobných črepov.

            Členovia bandy pocítia prvé záchvevy paniky. Inštinktívne ustúpia pred divnou útočníčkou a preskakujúcimi hlasmi sa pýtajú: „Čo to má znamenať? Kto si?“

            Dievčina, ktorá si ležérne pohadzuje v ruke svoju vražednú zábavku, chladne odpovedá: „Žiačka druhej B, Asamiya Saki. Nazývaná tiež Sukeban Deka!“

            Opäť schytí do dlane telo zákernej malej hračky a odklopiac jeho vrchnú časť, otrčí oproti vyjaveným hriešnikom zlatistý znak sakurového kvetu.

            „Sakura no daimon!“ Vydýchnu teraz už s nefalšovaným zdesením zločinci, ktorí v obrázku spoznali Asahikage, policajný odznak. Tichá delikventka odpoveďou na to iba znova pozdvihne ľavačku skrytú v rukavici....

            „Čierne duše“ v nasledujúcej chvíli s bezmocným nárekom bezhlavo behajú sem a tam po kancelárii, zatiaľ čo neľútostné jojo za ich pätami rytmicky roztrieskava nábytok, ničí výzdobu siene a dokonca zmyselne oblizuje ich vlastné šatstvo, uštedrujúc im drsné buchnáty. Malý červený guľový blesk ich napokon zaženie do kúta, odrezávajúc im cestu k úteku a keď na smrť vystrašení hriešnici s krikom dvíhajú ruky v snahe obmäkčiť svoju ukrutnú prenasledovateľku, okolo zápästí sa im s švihom omotá kovová retiazka joja a pripúta ich pevne k sebe.

            Dievčina mykne rukou a okrúhle telo hračky jej po retiazke poslušne vkĺzne späť do dlane. Vrhne na svojich povädnutých protivníkov posledný intenzívny pohľad a zvrtne sa na päte, aby pomaly opustila bojisko. Za oknami už naplno hučia policajné sirény...

x  x  x

            Predstavme si typický americký seriál. Úhľadné a vyblýskané kulisy, hercov s bezchybným make-upom prednášajúcich nadnesené frázy, neurážlivo a politicky korektne napísaný scenár, postavy, ktoré sme tu už videli mnoho krát, pretože ani omylom nevybočujú z bežného klišé – a musíme uznať, že napriek vynaloženým peniazom a obstojnému vzhľadu ide o prvotriednu nudu, pri sledovaní ktorej človeka láme spánok.

            A teraz sa pozrime na obdobný japonský výtvor. Celkom obyčajné a jednoduché, niekedy až primitívne prostredia deja, v hlavných úlohách bežné tváre, ktoré ešte včera behali po ulici, scenár hemžiaci sa absolútne šialenými a nepravdepodobnými situáciami, smiešne triky, zvláštne, ba až excentrické postavy – a zaujímavé, zisťujeme, že sa dokonale bavíme, dokonca sa od tej japonskej divočiny nevieme vôbec odtrhnúť. Akési kúzlo nedokonalosti dodáva tomuto nášmu „previnilému potešeniu“ silu udržať nás pri obrazovke. Presne tak, ako je to aj v prípade seriálu Sukeban Deka (Delikventka – Policajné očko).

            Príbeh mladej výtržníčky ozbrojenej vražedným jojom je v Japonsku klasikou známou snáď úplne každému.

            Asamiya Saki, žiačka Takanohy Gakuen, sa na svojej škole preslávila ako „sukeban“, bezohľadná mladistvá delikventka. Bola dokonca taká zlá, že sa nakoniec dostala do väzenia, kde si mala odpykať trest za svoje trúfalé kúsky. Jablko pritom nepadlo ďaleko od stromu – už Sakina matka bola kriminálničkou, ktorú kedysi s krvavými rukami a nožom nachytali nad mŕtvolou Sakinho otca a ktorú súd preto nekompromisne odsúdil na smrť.

            Než si však Saki navliekla väzenskú uniformu a sadla si do cely vedľa svojej nepodarenej rodičky, na koberec si ju pozval tajomný muž s konexiami vysoko v policajných kruhoch – Kurayami Shirei. A tento diabolský, úlisný chlapík navrhol Saki zvláštny obchod – ak mladá výtržníčka vstúpi do policajných služieb ako tajný detektív, „deka“, bude na jeho príkaz pátrať po vyčíňajúcich zločincoch a pomôže mužom zákona dostať tých hajzlíkov za mreže, polícia pozastaví rozsudok na popravu jej matky a dokonca vybaví jej prepustenie.

            Mladá anarchistka by samozrejme fízla najradšej nakopala tam, kde chrbát stráca svoje poctivé miesto... ale záchrana vlastnej matky, to je vec, pred ktorou sa dokonca aj drsniačka jej typu musí krotko skloniť. Saki sa teda dáva na dráhu policajnej agentky, obdrží od svojich nadriadených kovové jojo s ukrytým policajným odznakom, ktoré môže v prípade potreby použiť na svoju ochranu a vracia sa na Takanohu Gakuen, aby pod pláštikom svojej študentskej identity sliedila po všetkých konateľoch zla. A beda tým, na ktorých spočinie jej oko vo chvíli, keď sú namočení v nejakej nekalej záležitosti! Tichá rebelantka sa na nich okamžite spustí sťa dravý vták a absolútne nič ju už nezastaví pred tým, aby odhalených bastardov vohnala do mrazivej náruče kovových želiezok a medzi štyri pekne vybielené steny.

            Jedného dňa však aj Saki narazí na súperky, ktorým sa svojou silou nedokáže vyrovnať – tri zlé sestry z bohatého a politicky vplyvného klanu Mizuchi, zákerné sadistky Hisami, Ayumi a Remi.

            A tak si aj so svojou policajnou spojkou, diskrétnym detektívom Jinom Kyōichirom, od ktorého prijíma príkazy a so svojím spolužiakom Nowakim Sampeiom, ktorý za ňou všade behá ako poslušný psík, musí vymyslieť úplne novú stratégiu na boj s týmito potvorami. Lebo jej súperky sa s nikým nebabrú – každého, kto im vstúpi do cesty, pohotovo odpracú na druhý svet....

            Ak by ste sa čudovali, odkiaľ vzali japonskí filmári túto prapodivnú premisu, po odpoveď nemusíte chodiť ďaleko – z mangy sedemdesiatych rokov, samozrejme (koniec-koncov, v tej dobe vznikli námety na väčšinu najúspešnejších japonských seriálov). Dokonca išlo o shoujo mangu – dielo „Sukeban Deka“ od autora Shinjiho Wadu, ktoré vyšlo v dievčenskom časopise „Hana to Yume“ (Kvetina a Sen) v rokoch 1976 – 1982.

            No nepredstavujte si pod týmto názvom nejakú sladkastú shoujo romancu alebo hlboký lyrický príbeh – Sukeban Deka mala v sebe už v manga forme agresivitu, ktorou by prevalcovala nejeden shounen. Neštítila sa ničoho: zobrazovala krvavé násilie vrátane mučenia a vrážd, sadistické sexuálne scény, alkoholizmus a drogy medzi mladistvými a iné príjemnosti, ktoré by európskeho alebo amerického zástupcu rodičovských organizácií poslali ihneď na ľad do márnice... preto sa nemožno čudovať, že sa medzi svojimi fanúšikmi rýchlo vyšvihla na obľúbený fetiš. Dokonca sa už tesne po svojom začiatku, v roku 1977, dočkala prvého crossoveru – keď bola humorným spôsobom skrížená s inou kultovou sériou, so slávnou „Garasu no Kamen“ (Sklenenou Maskou) od pani Miuchi Suzue.

            Nuž došlo aj k ďalšiemu logickému kroku – k sfilmovaniu tejto populárnej shoujo šialenosti. V roku 1985 bol teda natočený seriál s rovnomenným názvom, v ktorom si hlavnú úlohu zahrala vychádzajúca hviezda japonského filmového neba Saitō Yuki.

            Pravdaže, do seriálu určeného pre bežné televízne vysielanie sa nemohlo dostať všetko zo šokujúceho obsahu originálnej mangy. No Sukeban Deka napriek tomu stojí za vzhliadnutie ako príklad dokonalej televíznej zábavy, a to z mnohých dôvodov.

            Prvý dôvod – Japonsko v roku 1985.

            Mnoho ľudí má u nás mindráky z minulosti a verí, že Slovensko za svetom vždy neskutočne zaostávalo, kým bohaté západné krajiny boli proste fenomenálne, technologicky vyspelé a už oddávna sa tešili z komunikačných vymožeností, ako sú osobné počítače či mobilné telefóny... im, ale aj všetkým ostatným by som povinne odporučila pozrieť si aspoň jednu časť „Deky“ a vydať sa tak na púť časom, ktorá ich zbaví podobného komplexu menejcennosti. Lebo Japonsko roku 1985, v ktorom prebýva naša protagonistka, je nápadne podobné Slovensku v tej dobe.

            Áno, na uliciach, po ktorých chodí Asamiya Saki, je trochu viac upratané než na obvyklej slovenskej ulici – inak tam však uvidíte absolútne rovnakú betónovú architektúru a to isté nevzhľadné šatstvo alebo umelé, čudne nakaderené účesy, aké boli v osemdesiatych rokoch typické aj pre našu krajinu. Ide o to Japonsko, ktoré je zo strany USA považované za svojho technologicky najrozvinutejšieho konkurenta – ale osobný počítač tu vlastní nanajvýš tak milionárka Mizuchi Remi a obvyklý počítačový program je niečo tak primitívne, že si to nezaslúži ani meno „Basic“. Na mobil rovno zabudnite – aj vysielačka je tu div, ktorý nikto nepoužíva. S výnimkou niekoľkých japonských kultúrnych odlišností žijú ľudia presne tak, ako u protinožcov v strednej Európe.... no nie je to fascinujúce? Deka naozaj krásne a zábavným spôsobom umožňuje divákovi poznávať všetky tie podobnosti a rozdiely medzi našimi navzájom tak vzdialenými, predsa však trocha si blízkymi krajinami.

            Z osemdesiatych rokov plynie ale aj ďalšia výhoda -  filmári pôsobiaci v tejto dekáde jednoducho vedeli tvoriť. Točili skvelé a pútavé seriály, okorenené neopakovateľnou chuťou dobrodružstva a napätia, sladko nostalgickou atmosférou, sympatickými hrdinami a zvláštne zamotanými dejmi. Čo nás privádza k druhému dôvodu na sledovanie „Deky“. Je ním samotná zápletka tohto diela – školáčka nakopávajúca zadky zvrhlíkom a zločincom.

            Pri čítaní novín alebo sledovaní správ ste určite niekedy pocítili frustráciu – na svete je toľko zla a hnusu, no nikto sa tomu prívalu nedokáže vzoprieť, ani proti nemu zdvihnúť svoj hlas. Nie je preto lákavá myšlienka, že by toto všetko dokázal zastaviť jediný človek? Dokonca obyčajné mladé dievča? Veru, je príjemné snívať nad „Sukeban Dekou“ o takýchto možnostiach...

            Prirodzene, táto premisa je sama - osebe dosť absurdná a natočená s typickými trikmi osemdesiatych rokov, ktoré vtedy vyrážali dych, no dnes sú leda ak na smiech. Na logiku alebo fyzikálne zákony sa tento príbeh nedíval ani z lietadla a cez niektoré diery vo výstavbe deja by pohodlne prešiel aj kamión (v mojej obľúbenej scénke napríklad Saki za pätnásť minút dobehne peši z akejsi divočiny do nemocnice v strede mesta, pričom sa jej cestou vylieči prestrelené rameno...lol.) Autori proste nijako neskrývali fakt, že ako predlohu použili komix, ktorý si z podobného preháňania a iracionalít nerobil ťažkú hlavu... Ale napriek tomu všetkému je niečo nesmierne uspokojivé na chvíli, keď zaznie dramatická hudba, rozhnevaná a zamračená Saki si na dlaň natiahne koženú rukavicu a spolu so svojím jojom vykročí vpred, zraziť hrebienok nejakej nesmierne protivnej a bezohľadnej ľudskej svini... Aj najväčší cynik pocíti priam extázu dívajúc sa, ako osamotená a vo svojej podstate neskazená a rýdza osoba, ktorá ešte nedosiahla plnú dospelosť, otáča kolesom karmy a po zásluhe odpláca všetkým vrahom, vydieračom a šikanovačom ich nechutné zverstvá. Kiežby to bola skutočnosť a nie len výplod fantázie...

            Avšak ak vo vás hore uvedené riadky vyvolali dojem, že Sukeban Deka je v televíznej forme len akási milá detinská rozprávka o víťazstve spravodlivosti nad zlom, nedajte sa uviesť do omylu.

            Táto historka síce v prvých okamihoch pôsobí dosť neškodne, ale skrýva v sebe kopec brutality najhrubšieho zrna. Protivníci Saki nie sú žiadne bábovky – neraz našu hrdinku sfackajú až do krvi alebo ju stlčú ako snop pšenice, neohliadajúc sa vôbec na to, že je to žena. Zločiny, okolo ktorých sa seriál točí, tiež nie sú pre slabé srdce – máme tu graficky zobrazené pády zo striech vežiakov, topenie človeka v rieke, niekoľko na kameru zreteľne ukázaných smrteľných bodnutí nožom, zákerný útok boxerom na hlavu vysokoškolskej študentky, odporné zlomenie zápästia v priamom prenose.... mrazivé násilie, ktoré je o to efektívnejšie, že mu predchádzali len mierne a idylicky plynúce scény. Je to proste rozdiel, či bombu necháte vybuchnúť v hlučnom kameňolome alebo v odľahlom tichom parčíku – tú prvú si sotvakto všimne, druhá vyvolá paniku, šok a vrcholný úľak.

Dopad seriálu zosilňujú tiež výkony hercov. S výnimkou niekoľkých vedľajších komických figúrok stvárňujú títo ľudia svoje postavy so smrteľnou vážnosťou a naliehavosťou, čím šikovne dodávajú serióznosť a uveriteľnosť aj samotnému deju príbehu, ktorý by sa inak mohol zvrtnúť na fantazmagorický úlet. Z nich je to predovšetkým Naka Kōji, uhladený predstaviteľ detektíva Jina Kyōichira, mladučký Masuda Yasuyuki, sympatický chlapec poverený rolou naivného Nowaki Sanpeia (s naozaj katastrofickým účesom) – ale samozrejme, najviac zo všetkých tu vyniká práve predstaviteľka Saki, Saitō Yuki.

A máme tu tretí dôvod, prečo si sadnúť k „Sukeban Deke“ – Yuki Saitō je BOHYŇA!

Yuki je bezpochyby najkrajšia Japonka, akú kedy svet uzrel. Ak sa niekedy o nejakej žene povie, že je „pekná ako obrázok“, väčšinou ide o prázdnu lichôtku, ale u tejto dievčiny to platí na sto percent. A čo je najlepšie – v jej prípade ide o prirodzenú krásu, nie o výtvor vizážistov dosiahnutý cez líčidlá a make-up. Tá bytosť akoby skutočne vystúpila z nejakej maľby zachytávajúcej starovekú šľachtičnú.

Jasné, priame, pravidelné črty jej tváre a jej mimoriadne husté vlasy sú neklamným znakom príslušnosti k ľudu Jōmon, k starobylému národu, ktorý obýval japonské ostrovy ešte pred príchodom prvých Japoncov. Aké zaujímavé, vidieť tieto pradávne elementy zhmotnené na tak mladučkej celebrite... Husté rovné obočie klenúce sa nad jej očami bolo kedysi indikátorom plebejského pôvodu a hanlivo sa prirovnávalo k „dvom húseniciam hodvábnika“ – ale pravdu povediac, toto obočie japonskej tvári nesmierne svedčí, vyzerá pôvabne, ako keď maliar nanesie na snehobiely hárok papiera dva súmerné ťahy štetcom... Podobné plné pery, vykrojené do zmyselných oblúčikov, nájdeme jedine na soche Veľkého Buddhu z Kamakury – a mnohá gejša by sa ochotne vzdala celoročnej výplaty, keby si za ňu mohla kúpiť takéto malé, sladké ústa, akoby ľahko zošpúlené k bozku... Nezreteľné, pavučinovo jemné linky lemujúce okraje plných líčok akoby pochádzali z portrétov vyhotovených v štýle „strácajúceho sa sveta“ ukiyo-e... Roztomilý konský chvost vyviazaný vysoko na temene dievčaťa jednak Yuki veľmi svedčí, jednak je to účes vo svojej triezvosti nesmierne elegantný, ak ho porovnáme s príšernými kreáciami osemdesiatych rokov, ktoré nosia na hlavách ostatné postavy. Nečudo, že veľa japonských komentárov pod Yukinými obrázkami alebo videami pozostáva zo slastného povzdychu: „Ponītēiru!!“.... A samozrejme, to všetko dopĺňajú nádherné čokoládové oči, lesklé ako temné perly, hlboké ako studničky a nežné a plaché ako oči srny, ktoré sú naviac pozoruhodné svojím neobvyklým tvarom. Yuki síce má na hornom viečku epikant – ako všetci ľudia z tejto časti Ázie – ale napriek tomu sa jej oči nedajú zaradiť medzi tie typické japonské „unavené“ (t.j. šikmé) oči, pretože sú veľké, výrazné a nápadne okrúhle, nabité neuveriteľnou energiou a životom. Práve ony sú tak známou črtou Yuki Saitō, že sa dokonca stali námetom mnohých karikatúr – takže ak by ste niekde uzreli kresbu ženy s oválnou tvárou a guľatými očami pripomínajúcimi oči anime postavy, vedzte, že ste sa dívali práve na ňu.

Aby sme to zhrnuli – Yuki Saitō je absolútne kawaii, je to ľudské stelesnenie tohto japonského slova. Dokonca i dnes, o vyše dvadsať rokov, keď má už táto dáma za sebou štyridsiatku, jej čas nič neubral z krásy ani z popularity (Yuki stále exceluje ako multitalentovaná umelkyňa - herečka, speváčka s absolútne krištáľovým hlasom, spisovateľka a poetka.)

Teraz sa možno škrabkáte po hlave – no pŕŕ! Ak je táto mladá ľaváčka také zlatko, prečo teda bola obsadená do úlohy známej drsniačky? Má aspoň dostatočne hnusnú, konfliktnú povahu?

Veru nie – ak si pozrieme „omake“ (záznam z natáčania tohto seriálu), môžeme sa presvedčiť, že Yuki je síce veľmi bezprostredná a sebavedomá, ale nemá v sebe ani náznak arogancie – plne patrí k tým plachým, milým dievčatám, ktoré by ani muche krídlo neskrivili. Počas natáčania sa hlavne veľa chichoce (najmä na tých „drsných dialógoch“ svojej hrdinky) a vždy, keď si popletie vetu zo scenára, alebo keď ju jojo neposlúcha a odletí na retiazke niekam mimo záberu, učupí sa a skrýva svoju zahanbene rozosmiatu tvár vo svojej dlhej „delikventskej“ sukni. Okrem toho, ako sa človek môže s istým prekvapením dočítať na internete, Yuki patrí k nepočetnej skupinke japonských mormónov (keďže sa narodila v Yokohame, prístavnom meste známom pre svoje početné kolónie cudzincov). To znamená, že sa správa maximálne korektne a slušne, dodržiava prísne náboženské príkazy a vôbec nepije alkohol, ani nefajčí.

Hm, tak v tomto momente už je to naozaj nepochopiteľné – veď zrejme neexistuje osoba, ktorá by sa za výtržníčku a anarchistku hodila menej!

A v tom sa práve prejavuje tá japonská vypočítavosť a zákernosť. Uvážte sami – šokovalo by vás, keby drsné bitky a iné surovosti predviedla na obrazovke nejaká mužatka s vyholenou hlavou, v koženom odeve obitom kovovými cvočkami? Určite nie, pretože od tej by ste to čakali. Ale keď na scénu napochoduje rozkošná malá školáčka a tej zrazu z pusy vypadne zavrčanie: „Temeera! Yurusenee!“ (Vy hajzli! Neodpustím vám!), verte mi, riadne s vami hrkne!

Nezabúdajte tiež, že Yuki Saitō disponuje skutočným talentom a veľkou osobnou charizmou. Za normálnych okolností je samý smiech, ale potom padne klapka a Yuki zrazu vstúpi do očí tvrdosť obsidiánu, jej ramená sa vzpriamia, tvár jej ľadovo ochladne, jej krištáľový hlas neskutočne zdrsnie – a zrazu je z nej pravá „sukeban“, ktorá sa v škole zaplieta do divokých potýčiek s inými delikventkami, vysokými rýchlosťami sa preháňa na motocykli po preplnených uliciach a so skutočným nadšením sa vrhá na všetkých grázlov, aby z nich stiahla kožu. Kto ju uvidí v akcii, už nikdy nezapochybuje o jej dokonalosti. (Sukeban Deka mala aj viacero pokračovaní s inými protagonistkami, ale ľudia sa väčšinou zhodujú: „Jedine Saitō je pravá Deka! Neakceptujte žiadnu náhradu!“)

Zhrnuté a podčiarknuté – Sukeban Deka, to je ultimatívna vzorka božsky bláznivej, ale strhujúcej zábavy, ktorá napriek svojmu veku, zastaraným trikom a šialeným „MTV“ strihom jednotlivých scén človeka napokon úspešne vcucne do svojho sveta a úplne si ho podrobí, nechávajúc ho snívať nádherne eskapistický sen o nevine a spravodlivosti...

A čo pridať ako bodku na záver? Predsa „Shiroi Honoo“ (Biely plameň), perfektný ending „Deky“ naspievaný samotnou Yuki Saitō:

Maigo no koi o dakishimete / Objímajúc lásku tak, ako stratené dieťa,
Samayoi aruku sumie no machi / túlavým krokom kráčam po meste sfarbenom sťa tuš.
anata to kanojo basu o matsu / Vidím teba a ju, ako čakáte na autobus -
sono toki machi wa iro o nakushita / a v tom okamihu pre mňa mesto svoju farbu stráca.

Saigo no five ga osenakatta terefon / Na telefóne nemám síl vytočiť poslednú päťku...
Moeru mune wa atsui itami desu / blčiacu hruď mi zviera bolesť žeravá...

Watashi kanashii onna no ko desu ka / Som azda dievča stále smutné?
Hoho de namida ga yuki ni narimasu / Na mojich lícach slzy menia sa na sneh.
jibunkatte na onna no ko desu ka / Som azda dievča, čo sa spolieha len na seba?
anata ga suki desu / Milujem ťa.

futari o noseta basu ga yuku / Obaja nastupujete, autobus odchádza
anata no heya to gyaku no hō e / smerom opačným od tvojej izby.
hajimete koi o koe ni shita / Bolo to prvý raz, čo som dala hlas svojej láske,
sono toki kaze ga yume wo chigitta / ale v tom okamihu mi vietor rozorval môj sen.

tamerai bakari o tojikoeta daiari / Môj zápisník v sebe ukrýva len váhanie...
nijimu namida shiroi honoo desu / moje rozmazané slzy sú plamene biele...

watashi oroka na onna no ko desu ka / Som azda bláznivé dievča?
hitori jibai de yoru wo tabishita / Úplne sama putujem nocou.
itsumo mukuchi na onna no ko desu ka / Som azda dievča večne mlčanlivé?
anata ga suki desu / Milujem ťa.

Watashi kanashii onna no ko desu ka / Som azda dievča stále smutné?
Hoho de namida ga yuki ni narimasu / Na mojich lícach slzy menia sa na sneh.
jibunkatte na onna no ko desu ka / Som azda dievča, čo sa spolieha len na seba?
anata ga suki desu / Milujem ťa.

 

 

Autor: Tomoe-gozen              

 

Názov:  Sukeban Deka

Japonský názov: スケバン刑事

Alternatívny názov: Deliquent Girl Cop, Yo Yo Girl Cop

Kategória: dorama

Dĺžka: 24 častí

Žáner: akčné krimi

Rok  vydania: 1985

Štúdio: Tōei, Fuji TV

Autor: Wada Shinji

Réžia: Tanaka Hideo, Sakamoto Tarō

Hudba: Arata Ichirō

Scenár: Sugimura Noboru

                

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.